reklama

Zlomený stehenný kŕčok

Jedna z veľkých galíb ma stretla v roku 2OO2. Bolo 3. januára, krásny slnečný zimný deň. Moji vnúčikovia mali zimné prázdniny a ako starostlivá babička som sa s nimi a druhou dcérou vybrala na Kolibu k Slamenej búde . Za polhodinku sme už boli hore. Slnko svietilo, ale len také studené, lebo bol riadny mráz, ktorý ešte zvyšoval silný vietor. Sneh, ktorého aj tak nebolo veľa, bol odviaty do rôznych škár a úžľabín a vyvýšené miesta boli samý ľad. Na akékoľvek lyžovanie pre normálnych ľudí absolútne nevhodné podmienky.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (9)

Chvíľu sme aj s mladšou dcérou, tetou mojich vnúčikov, pozerali ako sa vnuci neúnavne spúšťajú po Kráľovskej lúke. Zanedlho sme boli poriadne premrznutí, pričom ja som nosila bežky v ruke. Aby sme trochu pookriali zasadli sme v blízkej chate - kolibke na čaj a niečo si z prinesených zásob zahryznúť. Tá kolibka je moje obľúbené miesto. Chatár s indiánskym chvostom aj so ženou pripravujú jedlo a súčasne udržiavajú oheň v krbe. Je veľmi príjemné sa pozerať do plameňov, obzvlášť ak vonku prší alebo mrzne. Miestnosť, obložená drevom je pekne vyzdobená valaškami a inými slovenskými , ale aj indiánskymi symbolmi.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Keď ručičky ukazovali dve hodiny poobede bolo načase sa spustiť druhou stranou kopca dolu k Figaru. Hovorím, chlapci, vy choďte po Kráľovskej lúke a počkajte nás v strede pri altánku a potom pôjdeme spolu po svahu až na Račiansku. Chlapci odišli podľa plánu a my s dcérou za nimi. Ja si obúvam bežky, predsa nepôjdem z kopca s bežkami v ruke, to by bolo do neba volajúce, respektíve na smiech.

A tak som sa doslova mocovala so zjazdom, vyhľadávajúc miestečká aspoň trocha pokryté snehom. Zľadovatené úseky som, pokiaľ to moje lyžiarske umenie dovoľovalo, obchádzala. Tak som sa horko ťažko dostala pod Kráľovskú lúku. Pod ňou, na mierne svažitej ale takisto zľadovatenej ceste som pri úpornom plúžení, s nohami naširoko rozkročenými, aj tak išla ako víchor. No čo už naplužíte na bežkách? I keď som mala malú dušičku, aby ma to nešmyklo do nejakého stromu, nepoľavila som až kým sa lesná cesta nekončila a ja došla šťastlivo až k prvému ľudskému príbytku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tam už pokračovala asfaltka, ktorá bola k môjmu prekvapeniu odmetená. Hovorím si, tak koniec zjazdu. S určitou úľavou som zastala a začala sa vypínať z bežiek. Pritom som si neuvedomila, že stojím na ľade. To bola veľká chyba. Pri zapretí sa palicou do takého čudlíku, ktorý uvoľňuje na závodných bežkách lyžu, som sa podrazila a spadla celou váhou tela nabok aj s lyžami na zľadovatený povrch zeme.

Cítila som, že sa stalo niečo nedobré a tak som ostala otrasená ležať. Necítila som nejakú osobitnú bolesť, ale skôr akési ochrnutie. Neďaleko trénujúci mladý dlhovlasý muž ma videl ako bezmocne ležím. Chcel mi pomôcť, prišiel ku mne a hovorí: musíte vstať lebo nachladnete. Pomôžem vám vstať. Ja mu na to, že som dobre oblečená, len ma prosím, nechajte chvíľu v pokoji ležať, ja vám potom poviem.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Moja mladšia dcéra, ktorá bežala s kopca samozrejme pešo, sa iba bezmocne prizerala. Po dlhšej chvíli som povedala, tak poďme. Chytili ma za obe ruky, ale kričím, najprv ma osloboďte z tých lyží. Keď sa im to podarilo pomaly ma ťahali hore. Už som bola postojačky, ale váhu som mala iba na ľavej nohe. Mladý muž mi káže aby som pravou nohou dupla. Skúšam, ale ani sa na ňu postaviť, nieto ešte dupnúť. Hovorím, bože to sa nedá, to sa proste absolútne nedá. Mládenec videl, že je zle, mobil nemal, ani my, a tak sa vydal k najbližším chatám hľadať pomoc.

Dcéra mi zatiaľ pomohla doskackať po zdravej ľavej nohe k akémusi múriku, o ktorý som sa oprela a tak trochu uľavila môjmu telu. Naraz vidíme, ako mládenec konečne prichádza. Hovorí, že jedna stará pani mu horko-ťažko požičala mobil, ale sústavne mu ho brala z ruky, tak ani nevie, či ten sanitár pochopil, kde vlastne čakáme. Chápala som obavy starej panej, pretože mladý muž vonkajškom nevyzeral práve dôveryhodne.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nuž čo, čakali sme asi polhodinu a sanitky nikde. Náš mladý muž sa ponúkol, že ma znesie aspoň na asfaltku. Hovorím, ale ako to urobiť? No, chyťte sa ma pevne okolo krku a ja vás rukami podchytím. No dobre, chytila som sa, ale ako náhle sa dotkol mojej boľavej nohy, koniec. Nariekam, to sa nedá, to sa proste nedá. Nechajte ma tak. Pomyslela som si, či už budem o 5 metrov bližšie alebo ďalej, aj tak sa tým nič nevyrieši. Už mi začala byť zima a cítila som, že dlho takto bez pomoci nevydržím. Navyše som nič nevedela o mojich vnukoch, ktorí sa spustili zrejme o niečo ďalej, nevedeli o nás a iste tam kdesi pod kopcom mrzli. Jedným slovom situácia nezávideniahodná.

Nato náš mládenec a ochranca hovorí, že už musí ísť. Ostali sme s dcérou sami a začal pomaly padať súmrak. Preto som dcére nakázala, nech znova vyhľadá tú starú pani a nech sa určíte dovolá prvej pomoci. Keď dcéra prišla nižšie k chatám, začal na ňu brechať pes. Tak sa vyľakala, že ostala nerozhodne stáť. Ako tak trielim očami po okolí a modlím sa, aby sanitka konečne došla, vidím, že zdola sa štverá malé auto a pristavuje pri dcére. Uľavilo sa mi, konečne nejakí ľudia, ktorí pomôžu riešiť moju situáciu.

Aké však bolo moje prekvapenie, že fungl nové autíčko ide hore ku mne. Zastane a k môjmu úžasu vystúpi z neho náš mládenec. Že vraj zohnal kamaráta a že ma odvezú k lekárovi. Namietam, ale ako vleziem do auta? Nebojte sa, to zvládnete. Tak som sa nasúkala pololežiačky na zadné sedadlo, dcéra si prisadla na okrej a mládenci vteperili ponad naše hlavy aj ich hlavy bežky dovnútra.

Bola som dojatá nad obetavosťou a účasťou mne prakticky neznámeho muža. Ďakovala som a ďakovala. Pohli sme sa dolu. Ušli sme asi desať metrov a v tom zdola ide dlho očakávaná sanitka. To som už vôbec neverila, že príde. Tak nastalo nové sťahovanie do sanitky. Doslova bála som sa každého pohybu, hovorím, že to nezvládnem. Ale sanitári majú svoje ťahy, zavelili raz, dva, tri, naraz ma zdvihli, tak ako vídame v akčných filmoch, a už som ležala na nosítkach. Vsunuli ma dovnútra a začali otázky: meno, adresa, ako sa to stalo, kedy atď. Ale ja som mala starosti, aby naložili aj dcéru a bežky, a aby sa cestou pozerali, či uvidia malých chlapcov, že sú to moji vnuci a neviem, čo s nimi je.

Sanitár hovorí, pani dcéru vziať nemôžeme ani lyže, o vnukov sa nestarajte, teraz sa starajte iba o svoje zdravie. Tak ma uzemnili, ale na môj prosebný pohľad dcéru predsa vzali a vysadili ju dole pred Figarom. Na Račiansku, k mojej druhej dcére a matke mojich vnukov už mala odtiaľ neďaleko a ja som sa uspokojila, že zreferuje, čo sa stalo a pôjdu hľadať chlapcov. Keď už mi tieto základné starosti trocha vyšumeli z hlavy, tak som si spomenula, že neviem ani meno ani telefón mladého muža, ktorý sa o mňa tak nezištne staral.

Je mi to dodnes ľúto a som rada, že takíto ľudia ešte existujú a ak by čírou náhodou čítal tieto riadky a spoznal sa v nich, alebo ten jeho kamarát s autíčkom, vyslovujem mu ešte raz veľkú vďaku a uznanie. Nech sa mu v živote darí.
Aby som dokončila túto časť príbehu vďaka patrí i sanitárom. Za to, že stará sanitka heglovala, bola v nej zima a mňa každý otras tela bolel, oni nemohli, ale šťastlivo ma doviezli na ANTOLSKÚ - nemocnica Cyrila a Metoda v Petržalke. RTG zistil, že ide o totálnu zlomeninu stehenného krčku. Ešte večer ma operovali a navŕtali mi do nohy tri železné klince aj s príslušnými závitmi a na koncoch s matkami. Zámočníci by mohli ísť na traumatológiu na skusy.
O tom nabudúce, tak jednoduché to zasa nebolo!

Dagmar Hajdoniova

Dagmar Hajdoniova

Bloger 
  • Počet článkov:  21
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu