Koniec lásky alebo diera v ponožke

Mala som 15 rokov a chodila som do posledného, štvrtého ročníka Meštianky /zhruba dnešný 9.rocník ZŠ/. Náš triedny učiteľ, pán profesor Štetina, učil matematiku a fyziku, bol prísny kantor a mal v triede patričný rešpekt. Okrem toho však bol zanietený ochotník a nacvičoval s nami divadelné hry. V triede sme boli asi tak napoly dievčatá a chlapci, takže obsadenie hier nerobilo problémy a vždy sa našli nejakí tí talentovanejší.
Ako sa pamätám hrali sme aj klasické veci, napríklad Divotvorný hrniec od Klicperu, ale aj novodobé napríklad z čias vojny, kde bola verzia o zradcovi a udavačovi, ktorý kolaboroval s nacistami.

Moja príhoda je z roku l95O. V triede sme mali dvoch chlapcov, ktorí ma, ak sa to dá tak povedať, zaujali, respektíve som si ich všimla. Jeden, mimoriadne inteligentný a sčítaný, mal pomerne široké vedomosti v dejepise, ale aj v politike. Diskutoval na tieto témy s učiteľmi ako seberovnými. My ostatní sme pozerali takmer ako teľce na nové vráta na tieto diskusie a takmer sme ani netušili o čom rozprávajú. Bolo na tom ale to dobré, že hodina uplývala a my sme čušali ako myši. Uvedený chlapec bol navyše aj hudobne vzdelaný a výborne hral na klavíri. Bol fešák s vlasmi vlnitými farby zrelého gaštanu, povedala by som, že vzdialene sa podobal na Winetoua. Dievčat si však moc nevšímal, bol skôr typ intelektuála s vyššími záujmami. 

Druhý chlapec menom Rudolf bol vysoký, svetlé vlasy s odtieňom do ryšava, oči ako modré nebo. Dievčatá, ako ináč, sa za ním tajne bláznili. Mne osobne imponovalo, že takisto hral dobre na klavír, osobitne skladby môjho obľúbeného Gerschswina, Rapsodie in blue. Takisto som obľubovala Ježkove skladby s textami o Voskovce a Wericha.
Nebola som ešte do Rudolfa zaľúbená, ale nemala som k tomu ďaleko. Pritom určite zohralo úlohu to, že viaceré "baby" boli doňho. On si však vybral ako favoritku mňa a chodil ma odprevádzať zo školy domov. No odprevádzať, to je trocha silné slovo, lebo školu som mala hneď za rohom, takže celá cesta trvala asi päť minút a to som si so sebou zorganizovala aspoň jednu, dve holky ako garde. Ináč by som sa hanbila. Takto sme sa mohli smiať, aj keď sme nevedeli na čom. Asi to poznáte.

Pomaly sa blížil koniec školského roka a finišovalo sa v nacvičovaní divadla a hudobných vystúpení. Cez jednu pauzu prišiel na javisko Rudolf. My ostatní sme zatiaľ čakali dole v hľadisku. Rudolf kráča pomaly a dôstojne ku klavíru. Už som bola v napätí a čakala kedy udrie do kláves a zaznie moja obľúbená Rapsódia. Ako si tak promenujúceho Rudolfa obzerám zrazu do mňa akoby udrel hrom. Vidím, že má obuté otvorené pantofle /museli sme sa v škole prezúvať, ako je to i teraz/ a na nohách má biele hrubé ponožky, asi také ako sa nosili do lyžiarok. To by bolo ako tak v poriadku, ale chyba. Z ponožky mu trčí celá holá päta. Proste diera v ponožke ako dvere. A to mne tak príšerne znechutilo, že v tom momente som cítila nie sympatiu, nieto ešte lásku, ale antipatiu. Takú, že to bol koniec mojej nesmelo pučiacej lásky. Niekedy tak "málo" stačí VECI ZVRÁTIŤ.

Môj milý Rudolf o svojom FOPA samozrejme netušil. Nemohol pochopiť, prečo zrazu pred ním utekám a stránim sa jeho doprovodu. Urobil ešte pokus spriateliť sa s mojou maminkou. Ako že si ide požičať nejakú školskú učebnicu. Ja som ale nikdy doma nebola, alebo sa zatajila.
Maminka ho zásadne oslovovala Rudolfku a vždy ho pohostila domácim koláčom. Potom už prišli prázdniny, ja som bola mimo Prahu a po prázdninách som nastúpila na štúdium na obchodnú školu v Karlíne. A tak sa skončila jedna z pubertálnych lások.

Kto vie, čo by bolo, keby nebolo deravej ponožky!